...V Tatrách pri ústí Jalovskej doliny trasa viedla zase do potoka. Brodiť dravú bystrinu so studenou vodou som nemal v žiadnom prípade chuť. Sám som si to technicky nevedel predstaviť. Kamene boli ďaleko od seba a takto skoro ráno sa mi kúpať nechcelo. Celý čas sme išli spolu s červenou turistickou značkou a predsa nikto nemôže chcieť, aby turisti brodili tento potok! A naozaj, skrytý za chatkou bol mostík cez potok. Keď som bol na druhej strane, išli ďalší chlapci, tak som na nich zakričal, aby sem odbočili. Bolo však veľa takých, čo tento potok prebrodili. Napriek rozbitému povrchu Tatranskej magistrály nikdy nezabudnem na nádherný pohľad z nej na Nízke Tatry v studenom rannom vzduchu...

...Najúžasnejšie boli úseky, kde po trase prechádzali ovce alebo kravy, tak tam naozaj nebolo jedného pevného a suchého miesta, kde by sa dalo došliapnuť. Chalani vyrátali, že sa pohybujeme necelých 7 km/hod. Aj oni často tlačili. Keď mi klesla rýchlosť na 4 km/hod. neoplatilo sa šliapať.

Pri tlačení som sa pohyboval tou istou rýchlosťou, ale s menšou námahou.
Nezabudnem na tlačenie priesekom elektrického vedenia v páliacom poludňajšom slnku po kamennej ceste, ktorá zostala z jeho výstavby do Ľubochnianskeho sedla. Na konci cesty pod sedlom sme stratili trasu, lozili sme po svahu pod vedením, hľadajúc nejaké logické pokračovanie. Nakoniec sme na opačnom svahu našli modrú turistickú značku a k tej sa vydriapali strmým bahnitým rigolom. Nakoľko sa nás tu zišlo viacero, spoločnými silami sme vytláčali odľahčené bicykle a potom vynášali batožinu...

...Kontrolný bod CP1 (check point) bol pre všetkých veľkou motiváciou a tak doň prichádzam potme aj ja, i keď odmietam jazdenie v noci. Posledné kilometre tmavým lesom som bicykel tlačil. Napriek náročnému dňu som tu vôbec nemal pocit, že som unavený. Psychická pohoda a eufória z toho, že som sem prišiel, určite zohrali svoju rolu. Spomínali sa zážitky, čo a ako sa darí, a hlavne tí extrémisti ako to valia, že sa im to veľmi páči, že je to niečo iné, ako krúžiť niekde dookola. Všetci boli nadšení, tou trasou, aj keď... Toto je fakt iba o šliapaní v najextrémnejšom prostredí, v teréne, nie o poznávaní zaujímavostí, na to tu nie je čas. Niektorí účastníci nemajú ani fotoaparát, len GPS-ku, čelovku, minimálnu výbavu a šliapu. Takéto kontrolné body nás čakajú ešte dva. Poskytujú pretekárom možnosť občerstvenia, ubytovania a niektoré i umytie a opranie vecí. Slúžia aj ako možnosť zaslať si tam balíčky s potravinami, baterkami. Hlavne poskytovali priebežnú motiváciu a uspokojenie z dosiahnutej časti trasy. Tiež boli často najspoľahlivejším zdrojom informácií o dianí na trati, vďaka internetu...

(celý článok nájdete v č. 7/2011)

V septembrovom čísle sme tiež priniesli rozhovor s Janom Kopkom, organizátorom pretekov 1000 míľ naprieč SR-ČR, ktorý si môžete prečítať aj tu.

Ján Kopka
extrémny bajker / ROZHOVOR

Priatelia, robiť interwiev s Honzom Kopkom – etalónom extrémneho jazdenia vo svete je pre mňa splnený sen. Predstavíme si muža, ktorý prežil neprežiteľné a zmákol extrémy, oproti ktorým je akákoľvek ťažká jazda bežného človeka absolútna „zívačka“. S borcom, ktorého krédo znie: „Neverte na zázraky, spoliehajte na ne!“ som mal možnosť spolupracovať pri jeho ultramaratóne 1000 mil Trans Czechoslovakia. Tu vznikol aj pohodový rozhovor pri pive o jeho kariére a najväčších úspechoch. Dámy a páni – Ján Kopka.

Janči, odzbrojím ťa netradičnou otázkou: ako si sa k bajku dostal?
Bajk som mal odmalička rád, lietal som na ňom nadšene okolo baráku a neskôr pochopil, že pre mňa znamená určitý druh voľnosti. Dostávať sa na ňom na pomerne veľké vzdialenosti a pritom naplno vnímať okolie. Do svojich osemnástich som robil zjazdové lyžovanie a bicykel bol aj ako tréningový prostriedok. V sedemnástich rokoch som po prvý krát vyskúšal cyklistický cestný tréning (MTB nebolo) a to ma plne pohltilo, pár jesení som spestril cyklokrosom...
 
Nám je jasné, že pred víťazstvom na najťažších pretekoch sveta museli byť aj úspechy v pretekárskej kariére?
Zopár medailí z Českých majstrovstiev, pár dobrých výsledkov v kategórii Open. To už dnes nefunguje, boli to vypísané preteky pre amatérov (to sme boli vtedy my) a profíkmi. Občas taktiež nejaký výsledok vo vrchárskych súťažiach v zahraničí.
 
Ok, poďme ďalej a skús rozumne načrtnúť prechod z normálnych pretekov na tie „nenormálne“.
Už počas lyžiarskej pretekárskej kariéry som začal pretekať aj v cestnej vrcholovej cyklistike (1979-1991, pozn. red.), po desiatich rokoch po ukončení pretekárskej kariéry som sa vrhol na horskú cyklistiku a po ďalších troch rokoch začal hľadať niečo dobrodružnejšie a zaujímavejšie ako bežné preteky. Prvá skúsenosť bol Dolomitenman v 96-tom (z dnešného pohľadu to neradím medzi extrémy), opäť ma to zasiahlo a od tej chvíle sa moja pozornosť upierala k netradičným pretekom. Naozaj prvým bol Crocodile Trophy 2000, ktorý bol našťastie najdlhší, najextrémnejší zo všetkých doterajších ročníkov a ako jediný išiel naprieč austrálskym kontinentom a budovali sa provizórne kempy (niečo ako Paríž-Dakar, ale na bajkoch). Priemerná dĺžka etapy bola solídnych 170 kilákov v plnom tempe pod rozpáleným slnkom a od tej doby hľadám iba také preteky, kde ide o bajk, outdoor, dobrodružstvo, unikátne málo osídlené prostredie a nutnosť preukázať psychickú vyspelosť a skúsenosti. Takéto preteky sú nesmierne obohacujúce. Šport spoločne s obrovským poznaním a nečakanými príhodami.
 
Crocodile Trophy
Išiel som ho v roku 2000. Najťažší a najdlhší ročník v histórii viedol ako jediný cez celý kontinent. 14 etáp s priemernou dĺžkou 170 km bez prológu a záverečnej exhibície. Vysoké teploty pri plnom výkone, cez 60°C na slnku. Pokiaľ nedodržuješ zásady pitného režimu, môžeš ľahko na dehydratáciu umrieť. Veľa mi pomohli skúsenosti z pretekov na ceste. Bola tam konkurencia z celého sveta, skončil som štvrtý. Nekonečne unavený až za svojim limitom, tri dni som bol mimo, kým som opäť vnímal okolie – no vedel som, že to sú preteky podľa mojich predstáv!
 
Iditarod
Prvý ročník v roku 2003 som nedošiel, na prvý raz vás Aljaška dostane do kolien, to sú preteky, na ktoré sa nedá psychicky pripraviť. Je pravda, že ten ročník bol vzhľadom k nevyspytateľnému počasiu extrémny a bolo udivujúce, že ho všetci zúčastnení prežili, aj keď to tak nevyzeralo. Ročník 2007 som vyhral, ale počas tých 23 dní som bol na kolenách veľakrát. Musíte sa cez neobývanú pustinu Aljašky dostať 1800 km a s pár vecami, čo máte zbalené prežiť. Sám a bez možnosti spojenia a akejkoľvek pomoci, pokiaľ nastane problém, niet úniku. Podpíšete pred štartom aj to, že vás nebude nikto hľadať. Fyzička je základ, ale sú to aj psychicky veľmi náročné preteky. Ak vám niekto bude tvrdiť, že tam nemal strach alebo neplakal, klame.
 
Great Divide 
Taká letná verzia Iditarodu. Z Kanady do Mexika Skalistými horami úplne bez pomoci a zaistenia. Znova, čo človek má, s tým musí prežiť. Spí tam, kde práve je, uprostred hôr plných púm a medveďov grizly. Je to najdlhší ultramaratón na svete, ktorý meria 4000 km a jeho prevýšenie je 70 km! Sú to nonstop preteky bez zaistenia. Išiel som prvý ročník a tie sú vždy najlepšie. Nikto nevedel, čo od toho má čakať a do čoho ide. Bolo to také pionierske (nemyslím v tom socialistickom zmysle, ale v tom americkom), pravidlá sme si s účastníkmi a iniciátorom akcie dotvorili a ustanovili spoločne v krčme pri pive večer pred štartom. Pojatie bolo čisté, nikoho nenapadlo nedodržať to, na čom sme sa dohodli. Počas pretekov si zase po celú dobu sám, je to o skúsenostiach a improvizácii, len o tebe. Mal som aj obrovské technické problémy, dostával som sa aj do 300 km vzdialených miest, aby som mohol opraviť čo som potreboval a pokračovať. Navigačné problémy boli na dennom poriadku, mapa – jediné čo sme mali pripomínala skicu z indiánskych dôb.
 
Transrockies 
Je extrémny etapák v kanadských Skalistých horách v Britskej Kolumbii. Čakajú tu nádherné scenérie, divoká a drsná príroda, nádherné single, prudké výjazdy a neskutočne technicky ťažké zjazdy trebárs horskými balvanovitými potokmi. Amíci mi ukázali, že sa dá zísť to, čo ja som nebol schopný zliezť. A na útesy a cez hrebene sme nosili bajky na chrbtoch aj niekoľko hodín. To by si mali skúsiť tí, čo brblali na „1000 miles“. Po 5 hodinách sme mali napríklad len 20 kilometrov.
 
La ruta
Tak prudké a pritom dlhé kopce som nešiel už nikde na svete, ako na týchto pretekoch. Jazdilo sa od mora až do veľkých výšok, počas jednej etapy sa vystriedalo aj 11 klimatických a mikroklimatických pásiem. Na to sa fakt nedá aklimatizovať. Vyzerá to stále rovnako –neustále vysoká teplota a takmer 100% vlhkosť – leje z teba aj keď nič nerobíš a ty v tom prostredí ideš na doraz. Opäť unikátne prostredie v dažďových a hmlových pralesoch, cez sopky, kávové plantáže, po starej železnici a cez z polovice rozpadnuté železničné mosty nad rôzne divokými riekami, nebezpečnými oblasťami ‚zhulených‘ Kreolcov, potomkov jamajských otrokov. Prešli sme Kostariku od Pacifiku k Atlantiku (Karibiku)...
 
Titan Desert 
Krásne preteky v oblasti Antiatlasu, nádherné púštne scenérie, zaistenie bolo v duchu miestnych Berberov, varili nám a spali sme v ich púštnych haimasoch (stany z handier a diek). Z hľadiska extrému ľahšie preteky.
 
Mongolia bike challenge
Zažijete tu naozaj nedotknutú kultúru a národ. Ťažké preteky, vysoké hory a púšť Gobi, nájdete tu rôznorodé oblasti, podobné Skalistým horám, Alpám, Šumave, a potom také  jedinečné, miestne. Je to stále pastiersky národ, civilizácia sa ich moc netýka. S výnimkou Ulanbataru, ten vyzerá ako rozpadnutý socializmus. Je to oblasť so silným vplyvom budhizmu a šamanstvo sa tam znova dostáva späť do bývalého rozmeru. Prekvapilo ma, aké nádherné sú Mongolky a určite to nebolo tým, že som tam bol dlho :) , páčili sa mi hneď po prílete.

Momentálne ponúkaš aj bežným ľudom, ktorí nemajú dostatok času a odvahy, zažiť niečo netradičné a síce zimné jazdenie v Laponsku.
Zimné jazdenie ma úplne pohltilo, tak som myslel, že by nebolo zlé sprostredkovať podobné zážitky ľudom aj u nás, aby zažili eufóriu pohybu v bielej a čistej prírode. Postavil som teda zopár snowbajkov v spolupráci s Duratecom a začal robiť snowcampy u nás. No naďalej som hľadal miesto podobné Aljaške, ale podstatne bližšie. Nakoniec som sa vypravil pátrať do Laponska, ktoré je na severe Škandinávie a naozaj som našiel oblasť, kde sú vnemy podobné ako na spomínanej Aljaške. Obrovský kus zeme, kde žije málo ľudí. Počas pobytu sa spí v zruboch, ide sa desať dní približne päťsto kilometrov. Každá etapa je vlastne od zrubu k zrubu, zhruba od 40 do 60 km denne. Na tých ľuďoch, ktorí to absolvovali je vidieť, že ich to naozaj chytilo. Odnášajú si rovnako silné zážitky z outdooru aj zo snežného bajkovania, ako som mal ja po prvý krát na Aljaške. Všetky tieto veci, čo som robil a robím, sú silne návykové! Hovorím z vlastnej skúsenosti, preto prípadní účastníci, pozor!

Viem, že si prijal výzvu na preteky proti psím záprahom.
Sú to preteky v Orlických horách proti psím záprahom. Ide o medzinárodné preteky na štyri alebo päť etáp, na ktorých organizátor uvoľnil 10 alebo 15 štartových pozícii a my pretekáme za rovnakých podmienok ako psi, len nemusíme viesť povinnú záťaž. Postupne nás púšťajú na trať, ale stopy nebývajú moc upravené. Záleží na počasí, niektoré dni to ide super, inokedy zas tlačíme a nosíme bajky.

Poďme teraz na najnovší tvoj počin, a to 1000 mil Trans Czecho-Slovakia. Kedy si prišiel na myšlienku usporiadať prvý naozajstný ultramaratón bez zabezpečenia v Európe?
Myslím, že tá myšlienka mi občas preblesla hlavou, či by niečo podobné išlo urobiť aj tu. Jazdím posledných desať rokov extrémne preteky a je hrozná škoda, že v Európe sa nič také nejazdí, že je to tu konzervatívne a nikto sa to nesnaží zmeniť. Ultramaratón je hlavne o sebapoznaní. Nájsť svoje limity, človek zistí, ako reaguje v krízových situáciách. Cyklistiku to posúva do úplne iných rozmerov. Potom som napísal knihu o prežitých pretekoch a moje zážitky ľudí zaujali natoľko, že ma to utvrdilo v nápade dať im možnosť zažiť to na vlastnú kožu. Takže myšlienka je možno tri roky stará, ale samotná realizácia začala minulé leto, čiže pred rokom. Napísal som projekt a zháňal peniaze. Postupne sa na to začali nabaľovať ľudia, ktorí mi pomáhali a momentálne pracujú traja na plný úväzok a armáda päťdesiatich dobrovoľníkov.

Skúsme porovnať 1000 miles Trans Czecho-Slovakia s inými extrémnymi pretekmi.
Aj tu platí že o všetko sa pretekár stará sám, základné potreby, jedlo, pitie, čiže bez zabezpečenia a podpory. Vo svete je to pomerne jednoduché, ide sa v odľahlých oblastiach, kde je minimum ľudí a divoké zvieratá. U nás, keďže je to v našich končinách, je riziko potlačené na minimum, čo je samozrejme dobre a tá hlavná myšlienka je zažiť dobrodružstvo na ceste a stretnutia s dobrými ľuďmi, ktorí účastníkom nezištne pomôžu vo chvíľach núdze. Slová pretekárov to zatiaľ potvrdzujú.

Doteraz si vydal dve knihy s pomerne veľkým úspechom, plánuješ zo seba vytlačiť ďalšie dielo?
Nejde o to vytlačiť zo seba nejaké dielo, ale zažiť niečo poriadne, aby stálo za to, napísať o tom.
Už som trochu premýšľal nad niečím odlišným, ale zatiaľ nemám žiadny plán a ani čas. To je môj najväčší problém.
 
Skús porovnať 29 a 26 palcové bajky. Ak sa nemýlim na 29-ke si vyhral Iditarod a jazdil si na ňom aj na Great Divide?
29-ky sú pohodovejšie, rýchlejšie v rovinatých terénoch a pokojnejšie na veľmi nerovnom povrchu. 26-ky mi pripadajú živšie a obratnejšie a asi hodne prudké kopce sú na nich ľahšie. Každý bajk sa hodí na niečo iné, podstatná je aj výška postavy. A ktoré sú univerzálnejšie? Pre športujúcu verejnosť asi 29-ky, alebo ináč povedané – je určite bezpečnejšia.
 
Si známy výrokom z Crocodile Trophy „it´s better to be a little drunk when you are doing this race“ (na týchto pretekoch, je lepšie byť trochu cinknutý, prekl. red.). Čiže pivo a šport z tvojho pohľadu?
Pivo je určite najlepší ionťák, ktorý existuje a navyše aj priateľský voči žalúdku. Niekomu robí problém, že je v ňom alkohol. To je škoda, mne našťastie nie. Dokonca ma pivo počas pretekov dokáže vytiahnuť z krízy. Tým nechcem hovoriť nič proti športovej výžive, ale pýtal si sa na pivo a túto otázku mám rád.

Bratku díkes a vidíme sa hádam budúci rok na 1000 miles...

(článok vyšiel v č.6/2011)